Tentokrát som bola naozajodhodlaná dať si na učenie dostatok času, aby som večer pred skúškou, akoobvykle, nepanikárila. Fajn, hovorím si, skúšku mám o týždeňv pondelok (t.j. 15.5.2006). Mám teda presne osem dní na to, aby som sanaučila vyše sedemdesiat strán poznámok. To je výborné, dám si každý deňsmiešnych desať strán a je to.
A veruže aj bolo. Problémbol len v tom, že keďže som mala na deň LEN tých desať strán, čo sa minaozaj zdalo byť málo, nikdy som nebola schopná naučiť sa ich všetky.Poflakovala som sa po izbe, po intráku, po meste, neustále oddiaľujúc učenies tým, že „veď je to len desať strán!“. A tak šiel deň za dňoma ja som naberala v učení čoraz väčší sklz. V piatok som sirozkázala sklz dohnať, pretože to moje študentské svedomie už nedokázalo nijakoospravedlniť. So sebazaprením som si preštudovala všetky dostupné materiály,nabiflila všetky delenia a členenia (reportážmôže byť: umelecká, cestopisná, sociálna, portrétna, vedecko-technickáa fotografická) a s celkom dobrým pocitom som očakávala pondelokako deň S.
Všetko sa pokazilo v nedeľuráno. Vstanem, pripravená na finálne opakovanie, keď mi napadlo skontrolovaťsituáciu na ICQ. Fatálna chyba. Bashka, moja najviac dobrá kamarátka, na mňahneď vyhúkla zaručene pravé otázky na pondelňajšiu skúšku. Pozerám na nea blednem. Bashka vybledla tiež.
Ja: „Čo sú to zásadya konvencie pri štýlotvorných činiteľoch???“
B: „Ja neviem, to vynechaj. Uč saďalej.“
Ja: „A atribúty deduktívnehopostupu?“
B: „To tiež vynechaj.“
Ja: „A to v šiestej otázke,že „metodika výstavby publicistického textu“?“
B: „Čo ja viem, však uč sa len točo vieš.“
A tak sme sa učili len to,čo sme vedeli. Vyvedené z miery a vyvedené z omylu, že skúškuv pohode zvládneme, keďže sme na to mali dostatok času, sme sav pondelok odvážne dostavili na skúšku. V rukách sme zvierali upotenépoznámky a snažili sa cez nervové zakončenia na prstoch nasať ešteposledné zvyšky informácií, ktoré sme už nedokázali vstrebať v proceseštúdia. Skúška sa začínala o deviatej, no my sme pred osudnou miestnosťoustrašili už o hodinu skôr.
Ja: „Vieš?“
B: „A ty?“
Ja: „No učila som sa to.“
B: „Takže vieš?“
Ja: „Čo ja viem.“
B: „Ja tiež nie.“
Napriek všetkému sme vedeli, žednes tú skúšku prejdeme. Jednoducho musíme. Osem dní pomalého utrpenia,nedeľňajšieho infarktu a predskúškových stresov jednoducho musia vyvážiťkaždú nekompletnosť vo vedomostiach. To musí uznať aj pani docentka. Domiestnosti som vstupovala s pocitom víťaza nad vlastným strachoma pochybnosťami. Cha! Veď je im ukážem, že sa dokážem naučiť aj všetkytypy komentára! Blúdiac v podobných myšlienkach som ani nezaregistrovalakedy ma pani docentka vyzvala k vyškrtnutiu svojho mena zo zoznamu zapísanýchna skúšku. Rozklepane beriem do hnátu jej pero a pozerám na spomínanýzoznam. Senková, Senková.... kdeže len som... docentka na mňa začína nepeknepoškuľovať.... „ääähm, zdá sa, že tu došlo k nejakému nedorozumeniu...“vyjachtávam zo seba napokon. Nie som tam! Proste tam nie som!!! Ani ja, aniBashka! „V tom prípade sa uvidíme na skúške dvadsiatehodeviateho, kolegyňa. Keďbudete vychádzať pošlite dnu ďalšieho!“ A koniec debaty. Čo má totoznamenať? Čo?? Jedinú vec. Práve som vytvorila nový rekord v schopnostinaučiť sa na skúšku v dvojtýždňovom predstihu. A len tak preinformáciu – áno, na skúšku som riadne zapísaná na 29.5.2006. To, že som sa naňu dostavila o dva týždne skôr je výsledok rôznorodých konvencií,postupov, atribútov a metodiky práce môjho zmäteného mozgu. Len škoda tohostresu :P