Tento článokby bolo asi najlepšie napísať ako históriu jednej hráčky, pretože skočiť dosúčasnosti a písať o tom, aké je to super, keď sa dve baby stretnúa pokecajú o tom, ako super zaparili „Dandžn Sídž dvojku“ po sieti jepríliš vytrhnuté z kontextu. Hlavne ak ten kontext siaha ešte niekam doosemdesiatych rokoch minulého storočia. Preto majte, prosím, strpenie. Všetkobude postupne vypovedané, každá jedna prelomová hra, každý jeden skok na lepšíprocesor, každý jeden emočný šok z dohrania kultovej erpégé. Začíname všakniekedy na konci komunizmu, keď bola Veronika ešte naozaj maličká a ničnetušiaca.
Základomkaždej hráčskej rodiny je hravosť rodičov. Keď sa dvom (ešte vysokoškolskytrpiacim) rodičom narodí z čista- jasna bábo, dá sa to brať dvomaspôsobmi. Vykašľať sa na školu a zvyšok života nadávať, ako mi dieťa prekaziloplány, alebo sa nad tým pousmiať, študovať ďalej a bábo vychovávať rovnakoliberálne ako vyzerá myslenie dvoch vysokoškolákov. Ja som bola ten druhýprípad. Nesťažujem sa. Už od najranejšieho detstva som bola socializovaná do prostrediatechnických „výdobytkov“ a elektronických hračiek môjho otca. Nevravím topreto, že si to snáď pamätám. To teda určite nie. Ale mám na to dôkazyv podobe niekoľkých veľavravných fotografií. Malá Veronika ležiacav postielke, hrajúca sa s filmom do foťáku namiesto hrkálky, maláVeronika sediaca na nočníčku s obrovskými slúchadlami na ušiach (vraj somvtedy celkom rada počúvala Queen), malá Veronika so širokým hollywoodskymúsmevom pózujúca pred naším prvým ZX Spectrom. Áno, náš prvý počítač. Mala somvtedy presne rok a prvá konfrontácia s osobným počítačom prebehlanadmieru úspešne. Stali sme sa kamarátmi a náš vzťah sa malv najbližších rokoch prehlbovať a upevňovať, aby sme sa nakoniecstali vzájomne sa milujúcimi partnermi J
Prvá hra, naktorú si naozaj dobre pamätám bol Dizzy, vajíčko skackajúce poplošinkách, prechádzajúce sa po krajinke, snažiace sa nazbierať predmety,použiť predmety a podľa možnosti sa nerozbiť alebo neupiecť na fakliach.Fascinujúca hra. Nie, nemyslím to ironicky, doteraz mám Dizzyho rada (najlepšíje Prince of Yolkfolk, má to úžasnú stavbu levelov!!). Pamätám sa, že tonádherné na tejto hre bola práve jej náročnosť. My sme to naozaj hrali celárodina, pretože, pamätníci ako ja vedia, na Spectre nebola žiadna luxusnámožnosť Save/Load, žiadne didaktikovské Snapshoty, dokonca ani kódy na presundo určitého levelu. Dizzy sa proste buď dohral na jeden záťah, alebo (a to bolten častejší prípad) sa nedohral vôbec, pretože nevyšiel skok, utopil sa,upražil sa, alebo spadol do priepasti. Spôsobov smrti bolo veľa. Ako správnahráčska rodina sme však MY museli každého Dizzyho stoj čo stoj dohrať, išlo námpredsa o dobré meno. Ocino ako divý kupoval prvé počítačové periodikáv nádeji, že v nich bude mapka do Dizzyho. Mamina robila koláče nadlhé hráčske popoludnia (a večery a noci). Veronika precvičovala prstya postreh, aby skočila aligátorovi na papuľu vtedy keď ju bude maťzavretú, rýchlo našla v inventári lano, použila ho a aligátorovizaviazala zubáky. A voila, teraz sa dá už pohodlne preskočiť cez vodnúpriekopu do zámku. Hor` sa zachrániť Daisy!
Toto dizzyovské obdobie bolo dlhé. Spadajú doňho ešte také skvosty akoFred (taký ten panáčik, ktorého úlohou bolo nájsť cestu v pyramíde až nasamý vrchol – šplhal sa stále vyššie no niekedy sa po polhodine človek ocitolv slepej uličke a mohol to celé zliezať dolu na začiatok, naviac popyramíde behali duchovia, ktorých sme v záchvate zlosti premenovali na„kravy“.... aj tak vyzerali ako ľudia pod plachtami). Pamätáte si to niekto? Natejto hre sa dalo zmaniačiť takisto dlho, nemala síce prvky adventúry akoDizzy, ale v jednoduchosti je krása. Aspoň sme si nemuseli kresliť mapky. Kuklasikám patril samozrejme aj Tetris (spolu s Arkanoidom asi vytvorilzáklad herného priemyslu), Jetpack, Attic Attack (pri tomto som strávila hodinya hodiny a hodiny....), brilantný Horace and the Spiders (príp.Horace goes Skiing), Rocky Horror Show (bohužiaľ nikdy nedohraté) a takďalej. Priznávam, že si všetky tie skvosty už ani nepamätám a s hramina Didaktiku to bude možno ešte horšie, pretože tam sa mi ich cez tieobróóóvské diskety prehnalo toľko, že si ich pamätám len veľmi nejasne. Toľkovšak k mojim prvým hrám a môjmu prvému počítaču – boli to pekné časy– vďaka nemožnosti čokoľvek savenúť adrenalínové a vďaka nedostupnostinávodov a mapiek dosť investigatívne. Najistejšia metóda bola pokus/omyl,takže keď sme kolektívne usadli pred nejakú hru, len tak sme sa nezodvihli.A to vlastne o mne a mojom hraní platí dodnes. Ak teda hra stojíza to. V ďalšej časti článočku opíšem svoj prvý „styk“ s výkonnou 386-tkoua nájdenie spriaznenej duše – Janky, s ktorou sme vymlátili všetkyakty v Diable 2 ;) Ale o tom radšej až nabudúce.
PS: nebojte sa rozvíriť diskusiu, prípadné ďalšie hráčky, ozvite sa! :)
