Všetci ma ignorujú

Autor: Veronika Senková | 4.6.2008 o 19:13 | Karma článku: 9,88 | Prečítané:  2417x

Odkedy bývam na siedmom poschodí, viem, aké je to byť kardinálne ignorovanou.

Celé sa to začalo nasťahovaním sa k priateľovi. Býva(me) totiž na siedmom poschodí (z dvanástich!) a odvtedy je pre mňa výťah absolútnou nutnosťou. Môj každodenný stereotyp sa začína prebudením o 6:40 hod. (hoci moje biologické hodiny sú z nejakého dôvodu nastavené na 5:50 a neviem ich donútiť, aby sa prestavili), rýchlo vletím do kúpeľne, kde sa snažím vykonať všetky skrášľovacie rituály za menej ako dvadsať minút a potom už len prešľapujem pri výťahoch a dúfam, že sa ku mne niektorý z nich dostane čím skôr, lebo už aj tak (klasicky) meškám. Väčšinou sa zveziem s ľuďmi, ktorí idú z vyšších poschodí a tiež sú poriadne nervózni z toho, že nestíhajú. Aj ja veľmi dobre viem, že bus do školy ma nepočká a MHD chodí niekedy aj o 2 minúty skôr ako má – občas ma budia nočné mory v ktorých vidím autobus číslo 68 odchádzať zo zastávky sekundu pred tým ako tam dobehnem. Hrôza. To najhoršie však ešte len príde po návrate zo školy. Aj včera – kráčam k paneláku a zahĺbená v smutnej kontemplácii o nedostupnosti poézie W.B. Yeatsa si otváram dvere. Volám výťah, ten sa pomaličky spúšťa z najvyššieho poschodia (nebude predsa na trojke!). Vchádzam dovnútra, zatváram za sebou dvere a ešte stále zamyslená stláčam „sedmičku“. Nič. A potom tma. A stále nič. 

 

„Kúúúrníííík.“ uvedomím si a všetky vznešené úvahy o Yeatsovi idú do preč. Ten výťah ma zasa ignoruje! Všetky ma ignorujú! Pre vysvetlenie – mám len 48 kilogramov (na výšku 178 cm) a veľká väčšina výťahov ma vôbec neregistruje. Som pre ne neexistujúca bytosť. A keďže pre výťah vlastne neexistujem, tvári sa, akoby v ňom ani nikto nebol. Môžem ja stískať tlačítka aké len chcem! Môžem sa hnevať, otvárať a zatvárať dvere v nádeji, že mu to „docvakne“. Stále nič. Párkrát sa mi dokonca stalo, že si ma vo vnútri výťahu privolali iní ľudia :( Veď čo – výťah bol prázdny.

 

Snažila som sa to riešiť všelijako – áno, aj pribratím na váhe. To však vôbec nešlo, a tak som si to párkrát vyšľapala na sedmičku pekne krásne po schodoch. Nebudem sa predsa strápňovať pred výťahom. Včera som však konečne prišla na spôsob, ako sa „zviditeľniť“. Je to vlastne celkom jednoduché. Vďaka koordinovanému skákaniu a súčasnému stláčaniu „sedmičky“ sa mi asi raz za 3 skoky podarí stlačiť gombík presne vo chvíli, keď dopadnem na dlážku výťahu a vtedy si ma konečne všimne :) Všetko sa v ňom pekne rozsvieti a on sa pohne. Ide! S pocitom morálneho víťazstva som sa včera konečne SAMA previezla výťahom až domov :) Aký krásny pocit pre niekoho tak dlho ignorovaného...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Fiľo: Moja chyba? Ružomberský futbal, mohli sme za to mať veľkú fabriku

Milan Fiľo otvorené rozhovory nezvykne poskytovať.

KULTÚRA

Do Hry o tróny sa vrátila erotika. Inak ide do slepej uličky

Druhá časť novej sezóny priniesla neistý ľúbostný príbeh.


Už ste čítali?