Desať korún pre Budhu

Autor: Veronika Senková | 30.5.2008 o 13:40 | Karma článku: 6,63 | Prečítané:  1848x

O situácii, ktorá ma opäť raz prinútila porozmýšľať o náhodnosti udalostí...

Som vášnivá čitateľka kníh. Dokonca taká vášnivá, že sa nemôžem príliš často nachádzať v blízkosti kníhkupectiev, pretože by som za knihy dala aj svoje posledné peniaze (čo sa už, bohužiaľ, neraz stalo – nasledovala strava suché rožky + vifon :)). Občas sa mi však stane, že sa neovládnem a s poloprázdnou peňaženkou predsa len zablúdim medzi knižné regály. Bezcieľne sa potulujem medzi voňavými výtlačkami dokým moje impulzívne oko niečo nezaujme. Nemusí to byť práve odborná, ba ani fantasy literatúra – aj ja mám niekoľko „vrstiev“ a každá z nich potrebuje trochu inú literárnu výživu. Tak sa stalo, že som narazila na maličkú útlučkú knižôčku s názvom „Štyri vznešené pravdy“ od Dalajlámu. Mám nesmierne rada budhizmus a aj keď sa nepokladám za budhistku, z času na čas si veľmi rada obohatím spirituálny rozhľad akoukoľvek „súcitnou“ literatúrou. V tomto smere som otvorená doslova kadečomu – prečítala som Bhagavad Gítú, navštívila som prednášky lámu Ole Nydahla, preštudovala som (len teoreticky) zen, šintoizmus, taoizmus, zaujímala som sa o budó dharmu... a všetko mi to pripadalo nesmierne zaujímavé a svojím spôsobom úžasné. Preto som sa rozhodla zakúpiť si Dalajlámove slová v knižôčke, ktorá sa v oddelení ezoteriky tvárila tak nenápadne. Veď niekedy aj málo slov vydá za celú ságu...

 

 

Po zaplatení neveľkého obnosu peňazí som sa celá naradostená a trochu zvedavá vybrala na autobusovú stanicu, kde som chcela počkať na autobus do Bratislavy. A tak som si nič netušiac zastala neďaleko ostatných ľudí a otvorila som Dalajlámove vznešené pravdy. Najprv som očami preletela názvy kapitol – Pravda o strasti, Pravda o pôvode strasti, Pravda o zániku, Pravda o ceste a....Súcit ako základ ľudského šťastia. Posledná kapitolka ma zaujala najviac a tak som trochu netypicky začala čítať odzadu.... možno preto, že by sa táto časť knihy celkom dobre ujala aj ako úvod do celého textu :)

 

„Som presvedčený, že každá ľudská bytosť vnútorne cíti nejaké svoje „ja“. Ťažko vysvetliť, aká je príčina tohto pocitu, ale rozhodne tu je. S týmto pocitom cítime aj túžbu po šťastí a túžbu po prekonaní utrpenia. To sa dá ľahko ospravedlniť: každý z nás má právo dosiahnuť šťastie a každý z nás má právo prekonať utrpenie.“ – začala som čítať slová z verejného prejavu Jeho Svätosti Dalajlámu. Ešte vo mne ani poriadne nedorezonovala posledná veta, keď som inštinktívne zdvihla zrak od knihy kvôli silnému pocitu, že pri mne niekto stojí. Pozrela som sa pred seba a uvidela som malého otrhaného mužíčka s hnedou tvárou a svietiacimi očkami. Hoci jeho úsmev kazili chýbajúce zuby, usmieval sa tak veľmi ako len vládal. Skôr než som stačila niečo povedať, spustil na mňa:

 

„Krásne dievčatko, dobré krásne dievčatko, vy ste taká pekná a dobrá, ja to vidím. Vidím vo vás a prajem vám nádherný život od Pána Ježiša, lebo ja som ho našiel. Všetci máme vo svojom srdci Ježišovu lásku a musíme ju rozdávať a šíriť. Ja by som vám chcel popriať, aby ste mala krásny život a dobrého muža, ktorý by vás ľúbil navždy (tu som si pomyslela, že takého už mám a zahrialo ma pri srdiečku :)) a krásne deti a veľmi pekný život, aby ste sa z neho tešila a mala veľa lásky moja pekná.“

 

Zaskočilo ma to. Veľmi. Usmievala som sa ako v nejakom opojení a nebola som schopná nič rozumné zo seba dostať. V rukách som ešte stále držala knihu, ktorá hlása dobro, ušľachtilosť, cestu k šťastiu. Bola som si toho vedomá. Cez úsmev som len tichúčko zaševelila krátke „Ďakujem.“, keď mi zrazu mužík nastavil ruku a vraví: „A nemáte dvadsať korún? Nemám na cestu.“

Bolo mi jasné, že si vymýšľa, a že je to žobrák, ktorého cestujúci na stanici vídajú pomerne často. Počula som o podobných prípadoch od kamarátov, no sama som sa s tým ešte nikdy nestretla. A teraz – hľa. Stojím sama medzi ľuďmi, v rukách držím slová o súcite a prekonávaní utrpenia a... cítim, že musím. Musím tomuto človeku niečo dať. Možno si moje peniaze nezaslúži, pretože sa snaží ľudí obalamutiť peknými slovami a potom sa po večeroch opíja alebo kradne. Možno sa mi v duchu smeje, aká som hlúpa a naivná. No niečo v tej chvíli bolo iné. Bol to pocit, akoby som práve vtedy mala sama sebe dokázať, či dokážem o súcite len čítať a vyžívať sa v krásnych myšlienkach a ideáloch, alebo dokážem aj niečo súcitné urobiť. Hoci aj pre neúprimného bezdomovca, ktorý si možno chce len kúpiť fľašu vína. Môžem to však vedieť naisto? A tak, napriek svojim zásadám, vyťahujem peňaženku a zisťujem, že peniažky mám len na lístok, ani o dvadsiatku viac. Smutne konštatujem, že mám peniaze len na cestu – mužík sa len usmial a vraví: „Tak aspoň nejaké drobné.“

Pozriem medzi mince a vyťahujem odtiaľ žiarivú desaťkorunáčku. Podávam ju mužíkovi, on mi opäť ďakovne stisne ruku a odchádza. Pozerám sa za ním s pocitom, že neviem prečo som to urobila... no niečo mi hovorí, že to neboli peniaze pre nejaký sociálny prípad. To boli peniaze pre Budhu.

 

 

 

Bola to náhoda? „Božia“ výzva? Ktovie...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Fiľo: Moja chyba? Ružomberský futbal, mohli sme za to mať veľkú fabriku

Milan Fiľo otvorené rozhovory nezvykne poskytovať.

KULTÚRA

Do Hry o tróny sa vrátila erotika. Inak ide do slepej uličky

Druhá časť novej sezóny priniesla neistý ľúbostný príbeh.


Už ste čítali?