reklama

Vezmite ho späť na Avalon...

... lebo kráľ je mŕtvy. Kráľ je mŕtvy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (38)

Najradšej by som teraz nepísala, ale plakala. Naozaj. Je mi strašne, strašne smutno. A verte tomu alebo nie, som schopná každú chvíľu sa rozplakať, pretože legendu o kráľovi Artušovi neskutočne, nadmerne, extrémne prežívam. Stačí zmienka o Artušovi, Merlinovi alebo Morgane a som hotová. Nemôžem pozerať filmy, pretože plačem. Nemôžem čítať knihy, lebo mám depky a hudba? To ani náhodou. Som citlivka, ja viem. Tak nech. Nemôžem sa prinútiť vnímať túto legendu inak ako s nesmiernym smútkom...

Obrázok blogu

Celé sa to začalo niekedy dávno, pradávno v mojom detstve. Niežeby som bola taká stará, ale naozaj mi to pripadá ako stovky rokov dozadu. Nepamätám sa, nerozoznávam detaily, všetko je to také zahmlené. Ale jedna spomienka v mojej mysli stále žiari – som malá, sedím v lavici v (možno) tretej triede na základnej škole, prebieha hodina matematiky. A ja mám pred sebou otvorený čistý zošit do ktorého si žltou farbičkou kreslím slnečnú postavu. Boh-princ Slnko. Bol vysoký, štíhly, mal krásne blonďavé vlasy až po zadok a žiarivé žlté oči. A bola som spokojná, sediac na hodine niečoho tak zúfalo nezaujímavého a racionálneho ako matematika, kresliac svoju (asi) prvú fantastickú postavičku. Naozaj bytostná spokojnosť s vyjadrením svojej predstavy, ťahy farbičkou akoby nešli z mojej ruky ale odniekiaľ z podvedomia, ktoré sa touto nevinnou kresbou nesmierne uvoľnilo a .... ani neviem.... vyjadrilo? Možno áno. Avšak do tejto mojej posvätnej chvíľky mi vzápätí skočila malá spolužiačka, ktorá sa nadhla nad zošit a s veľavravným opohŕdaním povedala niečo takéto:„Bože, ty si strašné decko! Sprosté slniečko si kresli ako malá!“ Iste. Dnes si už nedám skákať do života a myslenia od nikoho. Ale v tom čase.... Bola to pre mňa strašná rana. Je to ako keď držíte v dlaniach niečo veľmi, veľmi cenné a zrazu príde niekto, kto vám to z rúk surovo vytrhne a zahodí do koša. Tak som sa cítila. Ba nie, ešte o čosi horšie. Tá spolužiačka mi totiž nepovedala len to, že som „decko“. Moja malá hlavička si z celého incidentu odniesla ešte jeden pocit – zahanbenie. Hanbila som sa za to, že som si do zošita nakreslila „sprosté slniečko“, že som „ako malá“, že som urobila niečo neprimerané svojmu veku. Že som urobila niečo, čo sa odo mňa už neočakáva a za čo by som sa mala hanbiť. No aj keď ma to vtedy veľmi zasiahlo a dlho po tom dni som už do zošita nenakreslila vôbec nič, z hlavy mi tie predstavy a fantázie nikto vymazať nedokázal. V puberte sa to zhoršilo. Nikdy som nebola „in“, nikdy som sa necítila byť spolužiakmi úplne akceptovaná, nemala som „svoju partiu“ (až na kamarátku Janku, s ktorou sme si naozaj sadli), pretože som nebola ako ostatní z triedy. Nepočúvala som hudbu ako oni. Nečítala som knihy ako oni. Nepozerávala som v telke to, čo oni. Možno by som si priala zapadnúť a byť jednou z nich, ale... nedokázala som sa prinútiť. Jednoducho to nebolo vo mne a aj keď som sa, ako každý mladý človek, hľadala, nikdy som ani len na chvíľu nešla „ich“ cestou. Hľadala som sa inde. V keltskej hudbe. V legendách z Eddy. V Ere. V anime. V hrách. V Tolkienovi. Jednoducho – vo fantastike. A kam som dospela? Kde som práve teraz? Po rokoch čítania, počúvania a pozerania fantasy som tento žáner začala preciťovať. Cítim, čo je vo fantastike úprimné a čo je len klišé určené na masový predaj. Prežívam autenticitu legiend, súcitím s postavami vo všetkých dobrých knihách, viem naspamäť všetky texty dobrých piesní. Dnes už fantastikou žijem a je mi jedno, že si niekto myslí, že som odtrhnutá od reality. Je mi jedno, že ma niekto považuje za „divnú“. Človek by mal byť tam, kam ho to ťahá, už to viem. Tú podstatu, ktorá nás tvorí, nikdy nedokážeme umlčať, zabiť to jedinečné, čo je v nás. Možno by sme jeden druhého potom lepšie chápali, ale zatiaľ sme (našťastie) každý iný. A vždy sa nájde niekto, kto bude práve vám rozumieť :)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

No a ako s tým celým súvisí Artuš?Táto legenda (ktorá má celkom dobré šance na reálne pozadie celého mýtu) je pre mňa niečo veľmi špeciálne a takmer sväté. Prvýkrát sfilmovanú som ju videla asi v roku 1998, film sa volá „Merlin“ so Samom Neillom v hlavnej úlohe. Neskôr som samozrejme videla iné filmy s touto tematikou, čítala množstvo kníh, odborných článkov, historických záznamov. No tento film bol predsa len prvý a s ním prišla aj moja... láska a zároveň bázeň pred všetkým artušovským. Nikdy som nič neprežívala tak silno. Nikdy. Nikdy nikdy nikdy. Počas sledovania filmu som celý čas ani nedýchala, vťahovala som to do seba ako nejakú chýbajúcu energiu, ako nejakú časť mňa samej o ktorej som ani nevedela, že existuje. A zrazu bola tu. A potom už opäť nebola. Lebo nech už je artušovská legenda spracovaná akokoľvek, záver je stále ten istý. Bohovia... taký smutný. Veď nezomrie napokon každá z dôležitých postáv? A s nimi zomiera hĺbka ich charakterov, takých zložitých a predsa, po toľkých stáročiach, aj dnes pochopiteľných. Veľký Artuš, hĺbavý Merlin, nešťastná Guinevera, skúšaný Lancelot i rôzne vnímaná Morgana, tá, ktorá priniesla záhubu nádeji. Zomiera s nimi Avalon, miesto posledného odpočinku minulého a budúceho kráľa, Excalibur, bájny meč, ktorý mal priniesť mier a prosperitu nešťastnému ľudu, Camelot, hrad symbolizujúci nový poriadok, rytieri okrúhleho stola a ich ideály, mágia, čary, mystika, báje, hmlami opradené tajomno.... a niekde na konci samotná fantázia. Stále som koniec príbehu o Artušovi vnímala tak tragicky preto, lebo mi symbolizuje niečo veľmi reálne. To nebola smrť kráľa Artuša, ktorá je na legende taká smutná. Je to smrť jednej doby, epochy, keď ešte chodili po zemi veľkí králi so svojimi rytiermi a magické meče sa vynárali z kryštáľových jazier po vôli starých bohov....

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A to je pre mňa príliš bolestivé.

Veronika Senková

Veronika Senková

Bloger 
  • Počet článkov:  85
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Dôverčivá mladá študentská duša so starosvetským citom pre krásu a spravodlivosť. V duchu výroku "Hodně čti, piš, přemýšlej, aby ses uměl vyjádřit až budeš chtít." sa snažím veľa čítať a odteraz už aj hádam čo najviac písať. Zoznam autorových rubrík:  Mytológia ála Celtic~Musique~.::Fantazmagorónne::.Dve besné a čo sa pridáÚvahyTolkienPoéseŠkolaHerný kolotočObrazy a grafikyKOMIXNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu